© 2007 RKFÚ ZA

Kostoly a kaplnky

Kostol sv. Štefana kráľa

Na Dolných Rudinách, neďaleko Závodia, je starobylý Kostol sv. Štefana kráľa. Umiestený je na teréne, ktorý je voči okoliu mierne vyvýšený.

Je zrejme vôbec najstaršou a najhodnotnejšou architektonickou pamiatkou na území mesta Žilina. Postavili ho v približne rovnakej vzdialenosti od zistených menších osád, ktoré v časoch vzniku tohto kostola jestvovali.

Podľa povesti dal tento kostol postaviť prvý uhorský kráľ sv. ŠTEFAN I. (975?-1038) na pamiatku bitky, ktorú vybojoval s vojskami poľského kráľa BOLESLAVA CHRABRÉHO (992-1025) asi v roku 1025.

Vznik kostola kladú mnohí autori do rokov 1200 až 1250, ale podľa niektorých skutočností nemožno vylúčiť, že vznikol aj skôr. Do jeho farnosti patrili obce širokého okolia, a to možno vrátane Kysúc.

Okolo roku 1300 vznikli v apside tohto kostola nástenné fresky, ktoré zobrazujú apoštolov a Krista. V klenbe kostola vznikli fresky v druhej polovici 15. storočia, čiže v období neskorej gotiky. Zobrazujú uhorských svätcov - sv. Alžbetu Uhorskú (1207-1231), sv. Imricha (1007?-1031) syna uhorského kráľa sv. Štefana I., uhorského kráľa sv. Ladislava I. (1077-1095), a sv. Štefana I.

Pravdepodobne v 16. storočí postavili pri kostole aj otvorenú kaplnku, ktorá tu stojí dodnes. Má gotické jadro z kameňa a pri jej západnom pilieri je pristavená šesťboká kazateľnica.

V roku 1762 uskutočnili jezuiti rozsiahlu prestavbu tohto kostola. Zrušili pôvodnú plochú povalu a nahradili ju klenbou. Tá zakryla staré románske okná, a preto vytvorili nové. Do kostola dali nové zariadenie. Drevené zábradlie chóru dostalo oblý tvar a v jeho strednej časti umiestili päť olejomalieb - obraz Zmŕtvychvstania Krista a štyroch kráľov.

Slovenský jezuita, univerzitný profesor Samuel TIMON (1675-1736), spomenul v roku 1772 tento kostol vo svojej geografickej práci o uhorských mestách a mestečkách. Napísal, že sa nachádza pri ceste zo Žiliny do Závodia a že tento kostolík je známy divmi.

V počiatkoch 19. storočia kostol slúžil ako vojenský sklad. Vtedy podľahli skaze aj lavice. Nové lavice sem dali v roku 1830. Opravu kostola však uskutočnili až v roku 1839.

V roku 1848 bol tento kostol zasa vojenským skladom a jeho následnú opravu urobili už v roku 1849.

V roku 1949 tu akad. mal. Mojmír VLKOLÁČEK (* 1917) objavil vzácne nástenné maľby na chóre, v apside a na východnej stene lode. V tom čase sa o týchto maľbách nevedelo, lebo boli prekryté niekoľkými vrstvami vápenných náterov. V nasledujúcom roku tu uskutočnili reštauračné práce - konzervovanie a reštaurovanie týchto nástenných malieb.

Farský kostol a Burianova veža

Podľa najnovších archeologických výskumov stál žilinský farský kostol už v prvej polovici 13. storočia. Prvá písomná zmienka o ňom však pochádza až z roku 1400, keď bol . zasvätený Panne Márii - "Pfarrkirche zum unsern lieben Frau".

Pôvodný kostol mal zrejme charakter trojloďovej románskej baziliky. Veža kostola, ktorá bola pôvodne v osi predpokladaného jednoloďového kostola, je oveľa masívnejšia a vyššia ako podobné veže v tejto oblasti.

Okolo roku 1530 dal vtedajší majiteľ Žiliny Burian SVĚTLOVSKÝ z VLČNOVA postaviť vedľa kostola vežu ako pevnostný objekt. V roku 1540 dokončil túto stavbu Rafael PODMANICKÝ (+ 1559). Pôvodne mala pomenovanie Nová veža.

V polovici 16. storočia ozbrojenci lúpežných rytierov Jána PODMANICKÉHO (+ 1545?) a jeho brata Rafaela PODMANICKÉHO dva razy obsadili a vypálili Žilinu a kostol prebudovali na pevnosť.

Neskôr majiteľ mesta Žilina Mikuláš DERSFFY dal urobiť opätovnú prestavbu a kostol znova slúžil cirkevným potrebám. Vtedajší nitriansky sídelný biskup Zachariáš ROHOŽNÍK-MOŠOVSKÝ (1542-1587) ho posvätil, ale už ako Kostol Najsvätejšej Trojice.

V roku 1678 pri požiari kostol celkom zhorel, ba roztopili sa aj zvony na Novej veži (dnešná Burianova veža).

Kostol dal zreštaurovať v roku 1687 žilinský zemepán, palatín Pavol ESTERHÁZY a v roku 1690 ho začali reštaurovať zasa jezuiti.

Kaplnku sv. Jána Nepomuckého na západnej strane kostola pristavili v roku 1762. Jej hlavným účelom bolo umiestenie Božieho hrobu.

Vtedy dostali aj obe veže - veža farského kostola i Nová veža - rovnaké barokové strechy a na vežu kostola dali kríž.

Vzhľad farského kostola a časti žilinského rínku v prvej polovici 19. storočia predstavuje kresba, ktorú bol vypracoval vtedajší riaditeľ Biskupského sirotinca František Xaver DRAHOTUSKÝ (1814-1893).

Obrovský požiar zničil dňa 21. júna 1848 takmer celú Žilinu. Zhorela strecha kostola, obe veže i celé vnútorné zariadenie kostola. Dva malé zvony na hodinovej veži kostola ostali. Kríž z veže farského kostola spadol a cez strechu a klenbu prepadol až do krýpt, kde začali horieť rakvy. Z farského kostola ostala ruina. Pri požiari sa na Novej veži roztopili tri najväčšie zvony.

Dielo skazy dokonalo zemetrasenie dňa 15. januára 1858. Pri tomto požiari zachránili z kostola sochu Panny Márie. Preniesli ju do kostola v Rosine a zakrátko do kostola vo Višňovom, kde ostala natrvalo. To bolo zrejme príčinou, že Žilinčania každoročne konajú púť k tejto kedysi svojej soche.

Zničený kostol dal zrekonštruovať žilinský dekan-farár Andrej LEMEŠ s výdatnou pomocou nitrianskeho kanonika-lektora Juraja Tvrdého (1780-1865) a žilinského prepošta Štefana TVRDÉHO (1788-1862) i banskobystrického veľprepošta Juraja BUDATÍNSKEHO, a to podľa plánov významného maliara a prírodovedca, profesora banskobystrického gymnázia, Jozefa Božetecha KLEMENSA (1817-1883), ktorý predtým pôsobil v gymnáziu v Žiline. Od tohto autora pochádzajú aj oltárne obrazy, ktoré sú v kostole dodnes.

Obraz na hlavnom oltári predstavuje Najsvätejšiu Trojicu, na bočných oltároch je Nepoškvrnené Počatie a Ukrižovanie a neďaleko vchodu je obraz sv. Anny.

Ďalší požiar vznikol v roku 1886, ktorý znova poškodil aj čerstvo zrekonštruovaný kostol - zhorela na ňom strecha. Farské zvony sa však podarilo zachrániť.

V roku 1888 dostali obe veže - veža farského kostola i Nová veža - nové strechy. Charakter, ktorý má veža v podstate i dnes, dostala pri prestavbe v roku 1890. Podľa najväčšieho zvona na nej, ktorý vážil 2336 kg, dostala vtedy pomenovanie Burianova veža.

Prvá svetová vojna poznačila aj žilinské kostoly. V auguste 1917 zrekvirovali všetky tri zvony z Burianovej veže na výrobu vojenského materiálu.

Až v roku 1924 dostala táto veža šesť nových zvonov. Pri tejto príležitosti bola dňa 15. augusta v Žiline veľká slávnosť - Andrej HLINKA (1864-1938) posvätil zvony, ktoré ešte v ten deň vytiahli na vežu.

Farský kostol dostal nový organ, ktorý vyhotovila firma Bratia Rieger v Krnove, v roku 1936 .

V roku 1941 obstaral farský úrad pre fasádu kostola mramorovú sochu sv. Anny, ktorej autorom bol akademický sochár Fraňo ŠTEFUNKO (* 1903) z Turčianskeho Svätého Martina.

V rokoch 1941 a 1942 uskutočnili stavebnú úpravu Burianovej veže. Vtedy na nej urobili novú vychádzkovú ochodzu so stĺpmi, ktoré spájajú oblúky.

Františkánsky kostol a kláštor

Hoci príslušníci Rehole menších bratov - františkánov - prišli do Žiliny v roku 1704, barokový kostol a kláštor začali stavať až v roku 1723.

Tieto objekty postavili za mestskými hradbami, čo malo symbolizovať spätosť františkánov sa jednoduchým ľudom.

V roku 1726 dokončili stavbu kostola a vežu pristavili ku kostolu v roku. 1728. Celú stavbu dokončili v roku 1731.

Keďže kláštor nemal miesto na pochovávanie svojich členov, postavili pod kostolom aj krypty. Predovšetkým to bola krypta za hlavným oltárom pod "hriešnicou", kde sa spovedalo (dnešná sakristia).

Krypta je rozdelená na pravú (epištolovú) a ľavú (evanjelovú) časť. Vchod do nej prikryli náhrobným kameňom s rozmermi 180 × 100 cm. Každá strana je rozdelená na tri oddelenia - horné, stredné a spodné -, v ktorých sú jednotlivé lokuly (miesta pre pozostatky mŕtvych na spôsob pece).

Oddelenia majú po štyri lokuly, len spodné ich majú päť. Pochovávali tu však aj do zeme. Z tejto krypty odbočuje chodba do neveľkej krypty pod vežou, ktorá bola kostnicou. Do roku 1878 tu pochovali osemdesiatšesť rehoľníkov. Potom ich už pochovávali na mestskom cintoríne na Šefranici.

Pochovali tu aj tridsaďsedem svetských osôb vrátane jedného diecézneho kňaza. Pre pochovávanie svetských ľudí vybudovali kryptu aj pod Kaplnkou Panny Márie Loretánskej. Tu pochovali dvanásť ľudí. Okrem toho uložili niekoľkých ľudí aj v kostole do zeme, medzi nimi aj mestského kata.

Moravská grófka Katarína Barbora SCHIDLINSKÁ, rodáčka z Hôrok, poskytla na stavbu kostola sumu 7000 zlatých a kostolu darovala cibórium. Táto skutočnosť zrejme viedla k tomu, že kostol zasvätili sv. Barbore.

V kostole sú dva organy, ktoré vytvoril staviteľ organov Fr. Peregrin WERNER, OFM (1696-1771). Veľký je na chóre (empore) a druhý - malý - je zabudovaný na bokoch hlavného oltára a hrací stôl má v oratóriu za hlavným oltárom nad sakristiou - na úrovni poschodia. Toto oratórium pôvodne slúžilo na vykonávanie spoločných modlitby rehoľníkov.

Dňa 21. júna 1848 zničil obrovský požiar takmer celú Žilinu. Živel obišiel iba niekoľko domov na Kálove a na Predmestí. Kostol a kláštor františkánov však ostali ohňom nedotknuté.

Veľmi hodnotné je vnútorné barokové zariadenie chrámu - oltáre, sochy, kazateľnica, hladké i točené postranné stĺpy i oltárne obrazy.

Obraz hlavného oltára v roku 1891 namaľoval P. Konrád ŠVESTKA, OFM (1833-1907). Oltárny obraz zobrazuje sv. Barboru. Na tomto obraze je namaľovaná aj veža Budatínskeho zámku, a to v takej podobe, ako v čase namaľovania obrazu vyzerala - bez strechy. Nad týmto obrazom je menšia maľba s výjavom mučeníckej smrti - sťatia - sv. Barbory.

Súčasťou pôvodného interiéru kostola je loretánska kaplnka.

V roku 1913 opravovali v Kostole sv. Barbory menší organ, ktorý je zabudovaný v oltári a patrí k chóru za oltárom.

V roku 1916 robili úpravy v žilinskom kláštore františkánov - na chodbách kláštora kládli dlažbu. Na podeste schodiska na chórus to označuje nápis v dlažbe - "1916".

Z iniciatívy žilinského gvardiána P. Irenea Alexandra PETRAŠOVIČA, OFM (1880-1972) pristavili v roku 1924 druhé poschodie františkánskeho kláštora v Žiline. Umiestili v ňom kaplnku pre študentov, byty pre profesorov i pre študentov a aulu na prednášky.

Niekdajší jezuitský kostol a kláštor - "Sirotár"

Jezuiti, ktorí vytvorili svoju rezidenciu v Žiline už v roku 1688, potrebovali pre svoju činnosť kláštor i kostol. Na žilinskom rínku kúpili v rokoch 1687 až 1743 päť domov a na ich mieste začali stavať najprv kláštor a potom aj kostol.

Najprv zriadili len malú kaplnku pri domovej bráne. Vlastnú stavbu rezidencie začali jezuiti v roku 1743. Bola to dvojposchodová štvorhranná budova s dvoma dvormi a s objektom školy.

Kostol posvätili síce už v roku 1749 - zasvätili ho Obráteniu sv. Pavla -, ale jeho stavbu dokončili až v roku 1754.

Pôvodný oltárny obraz zobrazoval Obrátenie sv. Pavla. Jeho autorom bol vo Viedni pôsobiaci sliezsky barokový maliar Ján Ignác CIMBAL (1722-1795), ktorý vytvoril aj obrazy šiestich bočných oltárov. Na chóre bol krásny organ.

Na evanjeliovej strane nad sakristiou bola pekná kaplnka s Oltárom Blahoslavenej Panny Márie. Stavbu kláštora dokončili už v roku 1750.

Po zrušení Spoločnosti Ježišovej - jezuitov - ustanovená komisia predala túto budovu za 2000 zlatých obchodníkovi s vínom Štefanovi RAŠKOVI.

V roku 1833 tu však nitriansky sídelný biskup Jozef VURUM zriadil Biskupský sirotinec.

Sirotincu i kostolu spôsobil veľké škody požiar v roku 1848 - zničil celé vnútorné zariadenie kostola. Veľké škody spôsobili aj zemetrasenie v roku 1858.

S príchodom vincentíniek v roku 1882 súvisí aj prítomnosť troch sôch. Na hlavnom oltári je socha Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Ide o zobrazenie Panny Márie podľa zázračnej medaily, ktorá vznikla na základe zjavenia sa Panny Márie vincentínke sv. Kataríne de Labouré (1806-1876) v roku 1830.

Za sochou je veľký oltárny obraz, ktorý zobrazuje oblohu s oblakmi, medzi ktorými sú hlavičky anjelikov. Hore je v kruhovom orámovaní obraz sv. Pavla. Celá oltárna architektúra a jej sochárska výzdoba sú kvalitnou umelecko-rezbárskou a sochárskou prácou z obdobia 2. polovice 18. storočia.

Na ľavej strane tiumfálneho oblúka je sochársky stvárnená baroková kazateľnica. Zo sochárskej výzdoby treba ešte spomenúť sochy Božského Srdca Ježišovho a Panny Márie po bokoch triumfálneho oblúku Sú postavené na novoslohových kompilatívnych sokloch. aj s baldachýnom.

Na bočných oltároch sú zasa sochy sv. Jozefa, ktorému bol sirotinec zasvätený a sv. Vincenta de Paul, zakladateľa vincentíniek - Kongregácie dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul.

Pri požiari dňa 11. augusta 1886 zhorel stred mesta aj s Kostolom Obrátenia sv. Pavla.

Konečnú rekonštrukciu kostola i kláštora po požiaroch v rokoch 1848 a 1886 i po zemetrasení v roku 1858 uskutočnili v roku 1887. Túto skutočnosť pripomínala plechová pamätná tabuľa.

Pod mušľou v nike štítu kostola je umiestnená kamenná socha patróna kostola sv. Pavla. František Xaver DRAHOTUSKÝ, ktorý bol predtým riaditeľom sirotinca, ju kúpil v roku 1888 v Mníchove.

Budova postupne prešla viacerými stavebnými úpravami. V roku 1891 prestavali prvé poschodie ústavu. V roku 1907 zaviedli do budovy kostola i ústavu vodovod a urobili kanalizáciu. Zároveň ústav i kostol elektrifikovala firma Ganz zo Žiliny.

V roku 1911 zhoreli pri požiari aj niektoré staršie písomnosti sirotinca. Na opravy a na maľovanie museli vynaložiť sumu 14 733 korún.

V roku 1913 osadili na chórus elektrický organ novobarokizujúceho tvaru. V Budapešti ho vyrobila firma Rieger Otto.

V rokoch 1972 až 1976 sa robila rekonštrukcia Kostola Obrátenia sv. Pavla. Najprv pozlátili oltáre, potom vymaľovali interiér a napokon vymenili krytinu strechy a opravili fasádu.

Kaplnky

Kaplnka Božieho Tela pri kostole v Závodí

V prvej polovici 15. storočia postavili pri Kostole sv. Štefana kráľa - vo vnútri ohrady - Kaplnku Božieho Tela. Išlo o malú murovanú stavbu asi tri metre od južnej steny svätyne. Jej súčasťou je malý výbežok - apsida.

Tento objekt slúžil ako pohrebná kaplnka či kostnica - karner, osárium. O tejto kaplnke sú tri zmienky aj v Žilinskej knihe - z rokov 1423, 1489 a 1508. Išlo o finančné príspevky žilinských mešťanov Štefana LANGWORSTA, Petra TURSKÉHO a MELICHARA na jej údržbu a opravy.

Objekt Kaplnky Božieho Tela zanikol pravdepodobne už v prvej polovici 16. storočia. Z jej stavebného materiálu potom zrejme postavili dosiaľ stojacu kaplnku s oltárom a s kazateľnicou.

Reliéf pri bývalej reálke

V roku 1910 postavili budovu reálky. Na jej výzdobe sa podieľal aj maďarský sochár MAROTHY. Vytvoril aj reliéf s motívom Kristovho ukrižovania vsadeného do kamenného múra, ktorý ohradzuje pozemok budovy. Na reliéfe je nápis: "IN HOC SIGNO VINCES!" (V tomto znamení zvíťazíš!).


Kaplnka sv. Cyrila a Metoda v Závodí

V roku 1927 postavili obetavosťou urbárnej obce v Závodí Kaplnku sv. Cyrila a Metoda. Jednoloďová stavba má predstavenú hranolovú vežu so zvonom, ktorý odliali ešte v roku 1875. Oltárny obraz namaľoval žilinský rodák akad. mal. Viktor KRUPEC (* 1884). Žilinský opát-farár Tomáš RUŽIČKA ju na základe poverenia Biskupského úradu v Nitre posvätil.

_________________________________


V minulosti, pokiaľ bola Žilina len jednou farnosťou, patrili do farnosti aj ďalšie kaplnky, ktoré už dnes patria do farnosti Žilina-Vlčince. Kvôli historickému prehľadu ich tu uvádzame tiež:



Kaplnka pri bývalej celulózke

Pri ceste zo Žiliny do Turca je na okraji mesta neskorobaroková budova niekdajšej Kráľovskej colnice. Postavili ju v roku 1763 a v 19. storočí slúžila táto budova Kráľovskému soľnému úradu.

Vedľa tohto objektu postavili v roku 1775 Kaplnku sv. Jána Nepomuckého. Nitriansky sídelný biskup Ján GUSTÍNI (1712-1777) v nej vtedy povolil vysluhovať pobožnosti a sväté omše. V nedeľu a vo sviatky ich odbavovali žilinskí františkáni.

V druhej polovici 19. storočia kaplnka stratila svoj význam, zrušili ju a jej zariadenie predali do Kremnice. Keď na začiatku 20. storočia vznikla v Žiline továreň na celulózu, stala sa kaplnka jej majetkom.

V máji 1949 znova prevzali kňazi Rehole menších bratov - františkáni - konanie bohoslužieb v Kaplnke sv. Jána Nepomuckého v Celulózke. V časoch komunistickej totality ostala kaplnka zavretá.

Po novembri 1989 odovzdala továreň kaplnku katolíckej cirkvi a po rekonštrukcii ju v septembri 1991 posvätil nitriansky pomocný biskup František RÁBEK, ale už ako Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie.


Lurdská kaplnka v Lesoparku

Po prvej svetovej vojne sa lesík Chrasť stal výletným miestom Žilinčanov, najmä mladých ľudí, remeselníkov či rozličných zamestnancov.

Medzi nimi bola i skupina, ktorú tvorili krajčíri, holič, strojník, zámočník, medovnikár a strojvodca. Chodili sem hrávať karty. Hrali o neveľké sumy, ale vyhrané peniaze išli do spoločnej pokladnice. Keď nazbierali dostatočnú sumu, kúpili sošku Lurdskej Panny Márie a potrebný stavebný materiál. Manuálne práce vykonali osobne. Sochu dali posvätiť a umiestili ju do zhotovenej jaskynky.


Kaplnka Sedembolestnej P. M. v lesoparku Chrasť

Žilinskí veriaci sa dožadovali postavenia kaplnky v Chrasti, v ktorej by bolo možné slúžiť sväté omše. Projekt vypracoval v roku 1928 architekt František Edvard BEDNAŘÍK (1902-1960).
Kaplnku postavili z milodarov a zasvätili ju Sedembolestnej Panne Márii. Mramorovú sochu Sedembolestnej Panny Márie darovala vdova pani CHLÁDECKÁ.

V lete 1948 sa uskutočnilo v tejto kaplnke veľa sobášov. Farský úrad chcel takto umožniť sociálne slabším párom pre nedostatok peňazí na biele svadobné šaty sobáše v občianskych šatách. Táto činnosť pokračovala aj v nasledujúcom roku.

V čase kumunistickej totality kaplnka spustla. V roku 1991 ju zrekonštruovali a už dňa 15. septembra tu bola prvá svätá omša, ktorú celebroval správca žilinskej farnosti a dištriktuálny dekan P. Jordán Jozef Noga, OP. Účinkovala pri tom aj železničiarska dychovka.