© 2007 RKFÚ ZA

História farnosti

Počiatky mesta

 V minulosti historici predpokladali, že ľudia osídľovali územia severozápadného Slovenska až v ranom stredoveku. Archeologický výskum a história však neskôr dokázali, že toto územie má rovnako bohatú staršiu históriu ako aj iné časti Slovenska.

Žilinská kotlina je priestor, v ktorom sa sústreďoval život prvých lovcov a roľníkov. Svedčia o tom mnohé archeologické nálezy.

Vieme, že v čase poslednej doby ľadovej (asi 20 000 rokov pred Kristom), keď sa tu objavili prví lovci mamutov, vzniklo sídlisko, ktoré sa nachádzalo v Závodí v časti Zápotočie. Dokazujú to nájdené kamenné nástroje zo severského pazúrika.

V mladšej dobe kamennej - v neolite - sa tu objavili prví roľníci, ktorí tu zanechali brúsené kamenné nástroje. Z mladších období - 1250 až 700 rokov pr. Kr. - pochádzajú nálezy keramiky, popolnicového pohrebiska, bronzových diadémov.

Napokon v období rokov 700 až 400 pr. Kr. bola osídlená terasa Šefranice a v tých časoch vzniklo aj hradisko na Straníku v Zástraní. Sídla ľudu takzvanej lužickej kultúry, z 1. storočia pred Kristom, našli archeológovia na viacerých miestach žilinského chotára. Z mladších období máme, pochopiteľne, archeologických nálezov viac.

Ešte donedávna uznávaný predpoklad, podľa ktorého sa pôvodne malo mesto Žilina rozprestierať okolo Kostola sv. Štefana kráľa, je nesprávny. Archeologické výskumy, staršie ani nové, tu totiž nenašli stopy väčšieho súvislého osídlenia.

Prvá známa písomná zmienka o Žiline - terra de Selinan - pochádza z roku 1208. Pred rokom 1235 patrilo mesto Varínskemu a neskôr Starhradskému panstvu. Okolo roku 1270 bola stará Žilina celkom spustošená, čo bolo pravdepodobne impulzom pre postavenie hradu.

Už v 13. storočí prišli do Žiliny aj nemeckí osadníci zo Sliezska, z okolia Tešína. K novému vývoju v Žiline došlo v poslednej tretine 13. storočia. V tom čase sa stará trhová dedina pretransformovala na výsadné mesto. To sa stalo najneskôr na prelome 13. a 14. storočia.

Počiatky žilinskej farnosti

Dejiny žilinskej farnosti siahajú do hmly dávnych storočí. Máme o nej málo správ aj z tých rokov, z ktorých už máme dostatok správ o vlastnom meste. Už žilinský kaplán a historik Ľudovít STÁREK st. (1803-1863) vyslovil názor, že pred obnovením Nitrianskeho biskupstva podliehala Žilina jurisdikcii Pražského biskupstva. Preto vraj boli patrónmi Žiliny sv. Vojtech a sv. Stanislav.

Z prameňov z čias ARPÁDOVCOV sa dozvedáme o niektorých obciach, v ktorých mohli byť založené farnosti. Medzi nimi bola v roku 1240 aj Žilina (Szolna terra). S určitosťou vieme, že žilinská fara jestvovala už okolo roku 1300. Prvá písomná zmienka o nej je v súpise diecézy z roku 1310, ako Silna.

Z okolitých obci v tom čase patrili do tejto farnosti len Závodie a Strážov. Žilinský dekan, pod ktorého pôsobnosť patrila celá severná časť Trenčianskej stolice, zaplatil v roku 1332 ako pápežský desiatok 23 grošov. Postavenie Žiliny malo medzi dedinami a mestečkami tohto dekanátu dominantné postavenie. Inde bol totiž desiatok oveľa nižší - v Lietave a v Hričove po 6 grošov, v Tepličke 7, v Rajci 8, v Bytči 12 a vo Varíne či v Považskej Bystrici po 17 grošov. Prvým farárom v Žiline, o ktorom vieme, bol v roku 1357 JÁN.

Podľa krupinského práva, ktorým sa Žilina riadila od roku 1369, mali Žilinčania výsadu voliť si svojho farára. Nikto ich nemohol prinútiť, aby prijali iného.

O tom, že Žilinská farnosť mala aj kaplána, máme prvú zmienku z roku 1457. Vtedy totiž Anna BEZIČOVÁ testamentom zanechala žilinskej cirkvi osadu - majer - Hruštiny (Hruščiny), ale s podmienkou, že tento majetok bude základinou na vydržiavanie jedného žilinského kaplána.

Podľa záznamov o desiatkoch Trenčianskej stolice z rokov 1507 a 1586 patrili k Žilinskej farnosti obce Závodie a Krásno nad Kysucou.

Žilinský mešťan MELICHAR odkázal v roku 1508 ako základinu 100 florénov, z ktorej mali vydržiavať kaplána. Ak by kaplána nebolo, určil tieto peniaze pre chudobných. Ďalších sto zlatých odkázal na skrášlenie bohoslužieb.

Z tohto obdobia poznáme mená len siedmich žilinských farárov. Je zrejmé, že to neboli všetci žilinskí farári v tomto čase. Časové rozpätia medzi jednotlivými farármi sú pridlhé - až šesťdesiatsedem rokov - na to, aby v tom čase zastával tento úrad len jeden človek.

Reformácia

(Pozn.: Text bol konzultovaný s predstaviteľmi Evanjelickej cirkvi a. v. v Žiline)

Reformačné hnutie začalo prenikať do Žiliny už v 16. storočí. Myšlienky reformácie priniesli nemeckí obchodníci a študenti zo Žiliny a z jej okolia, ktorí študovali na univerzite v Prahe, alebo v nemeckom Wittenbergu.

Učenie Martina LUTHERA (1483-1546) prijali Žilinčania už okolo roku 1540. Prvá písomná zmienka o jestvovaní zboru evanjelickej cirkvi v Žiline pochádza z 23. apríla 1540.

V roku 1544 prevzali Žilinskú farnosť evanjelici.

V decembri 1579 však katolícki majitelia mesta prinavrátili farský kostol katolíkom a farárom sa stal Daniel ALBI (+ 1595), ktorý bol aj dekanom Hornotrenčianskeho obvodu. Po jeho smrti však prevzali kostol v Žiline zasa protestanti.

Farský kostol i farnosť v Žiline až do počiatkov 18. storočia striedavo používali katolíci a evanjelici. Tieto obdobia boli často veľmi krátke. Prispeli tomu predovšetkým protihabsburské stavovské povstania, ktoré viedli zväčša protestantskí magnáti, kým cisárske vojská mali katolícke vedenie.

V časoch, keď mali farský kostol v držbe protestanti, konali katolíci bohoslužby v Kostole sv. Štefana kráľa. V týchto časoch patrilo k Žilinskej farnosti aj viacero dedín v širšom okolí mesta.

Vo farskom kostole sa pod záštitou uhorského palatína grófa Juraja THURZU (obr. 1) začala dňa 28. marca 1610 konať synoda evanjelikov z desiatich preddunajských stolíc. Išlo o stredné a západné Slovensko. Synoda mala aj národnostný význam, lebo terajšie západné a stredné Slovensko vystupovalo ako samostatná jednotka a traja tu zvolení superintendenti boli Slováci.

V tomto období mali protestanti v Žiline významnú školu - akadémiu - a od roku 1665 aj tlačiareň, ktorú založil Jan DADAN st. (+ 1674?).

V roku 1674 pripadla farnosť znova katolíkom a farárom sa stal Štefan KOSTKA. On ako prvý začal v Žiline viesť matriky.

Na konci roka 1684 sa v Žiline konala birmovka. Sviatosť vtedy udeľoval vtedajší nitriansky sídelný biskup Ján VI. GUBASSÓCZY (+ 1686). Bola to prvá birmovka v našej farnosti, o ktorej vieme z písomných prameňov.

V roku 1704 povolali protestanti za svojho farára v Žiline Daniela KRMANA (1663-1740), ktorý bol najvýznamnejšou osobnosťou spomedzi evanjelických duchovných v Žiline (obr. 2). Za jeho účinkovania bola Žilinská farnosť prevažne evanjelická. Po víťazstve cisárskych vojsk nad kurucmi pri Trenčíne prišlo na konci roka 1708 do Žiliny cisárske vojsko a protestanti museli definitívne odovzdať kostol katolíkom.

Jezuiti

Pre silné reformačné hnutie sa v druhej polovici 17. storočia v Žiline už dlho nevysluhovali katolícke bohoslužby. Viac ako dve tretiny obyvateľov Žiliny tvorili evanjelici augsburského vyznania - luteráni.

Do Žiliny prišli jezuiti ako misionári po prvý raz v roku 1654. Ako rekatolizátorov ich sem vyslal ostrihomský sídelný arcibiskup Juraj SZELEPCSÉNYI-POHRONEC (1595?-1685). Mená jezuitských pátrov, ktorí vtedy prišli do nášho mesta, však nepoznáme.

Po druhý raz robili jezuiti misie v Žiline v roku 1673. Vtedy - dňa 12. mája - tu kázal P. Martin ČELEŠ, SJ (1641-1709), ktorý sa neskôr stal rektorom jezuitského kolégia v Bratislave, a o štyri dni neskôr zasa náboženský spisovateľ P. František MELEGHY, SJ. Napokon dňa 2. júla tu bol kazateľom rodák z Tepličky nad Váhom P. Ladislav PERMAY, SJ (* 1641), ktorý dovtedy pôsobil v Trenčíne ako superior tamojšej rezidencie a napokon dňa 6. augusta prišiel P. Jakub MATEJEVIČ, SJ. Investitúru im dal zasa ostrihomský sídelný arcibiskup.

Tieto misie súviseli aj s požiadavkou vrátenia farského kostola katolíkom, ktorý od roku 1595 používali protestanti. Trenčiansky župan Juraj ILLESHÁZY (1625-1689) to nariadil už dňa 3. mája 1672, ale katolíci dostali kostol až v roku 1674. Farárom tu vtedy bol Štefan KOSTKA.

Vytrvalou prácou dosiahli jezuiti v Žiline hneď na počiatku tejto činnosti 96 konverzií na katolicizmus a do konca roka ich bolo 167. Katolíkom sa stal aj evanjelik, majiteľ Budatínskeho zámku, František SZUNYOGH.

Po tretí raz prišli jezuiti ako misionári do tohto mesta na žiadosť zemepána v roku 1685. V júli prišli P. Jozef GULÍK, SJ a P. Ján GARAJSKÝ, SJ. Evanjelickí Žilinčania im však odmietli poskytnúť ubytovanie. Napokon ich do svojho domu prijala istá evanjelická vdova, ale i tak ich z mesta vyhnali, a oni sa preto po troch dňoch uchýlili u grófa Gašpara SZUNYOGHA na Budatínskom zámku. P. Jozef GULÍK P. tam však vážne ochorel a zakrátko zomrel.

Cisárski ozbrojenci medzitým žilinských protestantov pacifikovali a po štvormesačnom pobyte v Budatíne - v novembri 1685 - sa mohol P. Ján GARAJSKÝ, SJ vrátiť do Žiliny. Na miesto P. Juraja GULÍKA, SJ prišiel do Žiliny P. Juraj JANKOVIČ, SJ, st. (1638-1696). Bol to horlivý ľudový misionár a vynikajúci kazateľ. Už predtým pôsobil ako misionár v Skalici, Trenčianskej stolici, Spišskej Kapitule i v Ružomberku, ba aj na Orave a v oblasti Štiavnických vrchov. V Trnave bol aj prefektom tamojšej jezuitskej tlačiarne.

Príchod jezuitov do Žiliny mal veľký vplyv na rekatolizáciu mesta a jeho okolia. Činnosť jezuitov mala v Žiline evidentné výsledky. Gymnázium, ktoré oni založili, prispelo k rozvoju vzdelanosti mesta. Žiaci okrem iných aktivít hrali rozličné divadelné predstavenia, najmä pašiové hry, ale aj hry s mravným a náboženským obsahom. Hrávali v dome grófa Juraja Leopolda ERDŐDYHO (1681-1759) - v takzvanom Panskom dome -, ale pašiové hry hrávali predovšetkým na námestí. Zachovali sa však záznamy len o dvoch jezuitoch, ktorí mali na starosti divadlo.

Hneď po trvalom usadení sa jezuitov v Žiline začala v meste postupovať rekatolizácia. Takmer denne sa obyvatelia mesta obracali na katolícku vieru. Z mestských funkcionárov bol prvým rekatolizátorom mestský notár Mikuláš THAMÁSSY a po ňom Mikuláš BIVOLÉNYI, ktorý bol členom mestskej rady. Mikuláš THAMÁSSY dokonca napísal a v Trnave vydal dve náboženské práce v katolíckom duchu. V roku 1687 to bola latinská práca "Tranquillitas conscientiae catholicae" (Pokoj katolíckej vedomosti) a v roku 1691 zasa slovenská príručka "Prawa katolicka ručny knyžka".

Už v čase, keď jezuiti založili v Žiline svoju misiu, prevzali aj vedenie tunajšej fary. Preto v rokoch 1685 až 1688 spoločne viedli Žilinskú farnosť P. Ladislav PERMAY, SJ a P. Martin ČELEŠ, SJ.

Keď v roku 1688 pretvorili jezuiti žilinskú misiu na rezidenciu, už natrvalo zastávali aj funkciu žilinského farára. Farárom v Žiline bol vždy superior (predstavený) rezidencie jeuitov. Túto praktiku schválil aj nitriansky sídelný biskup Peter KOROMPAY (1623-1690).

Prvým jezuitom, ktorý sa stal žilinským farárom, bol v roku 1688 P. Juraj JANKOVIČ, SJ (1638-1696). Do úradu ho uviedol bývalý žilinský farár Štefan KOSTKA, ktorý bol v tom čase už nitrianskym sídelným kanonikom, trenčianskym archidiakonom a generálnym vikárom Nitrianskej diecézy.

Poznáme mená všetkých jezuitov, ktorí tu pôsobili ako superiori a farári, ba poznáme aj mená niektorých vtedajších kaplánov - pomocníkov farára.

V roku 1738, na pamiatku zavŕšenia rekatolizácie v Žiline a v jej okolí, postavili na rínku sochu Nepoškvrneného Počatia Panny Márie - Immaculaty (obr. 3).

V tomto roku zriadili jezuiti aj lekáreň v jednom z domov, ktoré stáli na mieste neskoršieho kláštora jezuitov.

V reformačných časoch sa nekonali ani birmovky. Až v auguste 1749, v rámci svojej vizitačnej cesty, nitriansky sídelný biskup Imrich I. ESZTERHÁZY (1685-1763) udelil sviatosť birmovania 3462 veriacim (obr. 4). Išlo však aj o birmovancov z okolitých farností. Pri tejto príležitosti posvätil dva zvony na Novej veži a na rínku posvätil štyridsaťdeväť zvonov pre vidiecke farnosti - prevažne na Kysuciach. Posvätil aj ešte nedokončený Kostol Obrátenia sv. Pavla.

Hlavnou činnosťou jezuitov v Žiline bola pastorácia. Toto svoje úsilie zamerali predovšetkým na obnovu katolíckeho života v meste Žilina a na jeho širokom okolí. Pravidelne kázali, vysluhovali sviatosti a konali exercície. Venovali sa katechéze aj v okolitých dedinách. Pastoračné práce v Žiline zameriavali na slovenských veriacich. Po duchovnej stránke sa starali aj o mestské väzenie a o tunajší špitál, čo bol vlastne chudobinec.

Na prehĺbenie duchovného života zriadili jezuiti v Žiline ako osvedčené formy viaceré kongregácie. Boli to Kongregácia svätého ruženca, Mariánska kongregácia a Kongregácia utrpenia a kresťanskej náuky.

Vo svojej rezidencii v Žiline zriadili jezuiti aj knižnicu. Na tie časy to bola naozaj bohatá knižnica. Obsahovala predovšetkým teologicko-náboženskú, filozofickú a historickú literatúru, ale boli v nej aj prírodovedecké diela.

Jezuiti výrazne rozvinuli v Žiline školstvo. Najstarší doklad o existencii jezuitskej triviálnej školy v Žiline je z roku 1674. V 18. storočí viedli túto školu ešte zrejme jezuiti. Avšak až z druhej polovice 18. storočia poznáme aj mená jezuitov, ktorí boli na jej čele. Škola stála na mieste dnešného Mestského divadla.

Ešte pred vybudovaním kláštora - v máji 1691 - otvorili jezuiti v Žiline činnosť nižšej strednej školy, ktorú potom pretvorili na nižšie gymnázium. Riaditeľom gymnázia bol takmer vždy superior rezidencie. Gymnázium malo štyri triedy - parva, principia, gramatica, syntax. Chýbali teda dve triedy vyššieho gymnázia - poetica a rhetorica. Táto škola neprerušene existuje - pod rozličnými názvami, po viacerých reorganizáciách a premiestňovaniach - až dodnes. Jej pokračovaním je dnešné Gymnázium Veľká okružná.

Dňa 21. júla 1773 pápež KLEMENT XIV. (1769-1773) vydal pre mimoriadne veľký nátlak mnohých nepriateľov listinu - breve -, ktorou na celom svete zrušil Spoločnosť Ježišovu - jezuitov. (Rehoľu obnovil pápež Pius VII. v roku 1814). Pátri jezuiti spravovali gymnázium ešte tri roky po zrušení svojej rehole a potom ho prevzali františkáni.

Posledným superiorom tu bol P. František SZERDAHELYI, SJ (* 1717), ktorý v rokoch 1749 až 1770 pôsobil ako misionár v Paraguaji.

Františkáni

Po odchode jezuitov

Po odchode jezuitov zo Žiliny viedli tunajšiu farnosť znova diecézni kňazi. Okrem prvých rokov poznáme odvtedy mená všetkých žilinských farárov i kaplánov (pozri Kňazi farnosti).

V rokoch 1852 až 1872 bol dekanom-farárom v Žiline tunajší rodák, významný národovec Andrej LEMEŠ (1815-1872). Cisár FRANTIŠEK JOZEF I. ho dňa 23. novembra 1864 vymenoval - v tých časoch to patrilo do kompetencie panovníka - za titulárneho prepošta z Mojku (obr. 12). V roku 1864 ho vymenovali aj za infulovaného pápežského preláta. Zádušné sväté omše za významné osobnosti celebroval pod mitrou (sub infula).

V roku 1872 sa písomne obrátil na magistrát mesta Žilina s požiadavkou, aby učiteľa pre mestskú školu ustanovovali len takého, ktorý ovláda slovenčinu. Šíril slovenské časopisy a podporoval školy i kultúrne podujatia. Založil meštiansky čitateľský spolok Pokrok a stal sa jeho predsedom. Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a členom jej výboru i jej miestneho odboru v Žiline.

Od roku 1874 tu bol farárom zasa žilinský rodák (obr. 13) František Xaver PODIVINSKÝ (1829-1920). Zaslúžil sa o postavenie či zveľadenie cirkevných objektov v meste. V časoch silnej maďarizácie spolupracoval v roku 1894 pri zakladaní slovenského katolíckeho časopisu Kresťan, ktorý potom aj finančne podporoval. V septembri 1918 sa stal členom Slovenskej národnej rady v Trenčíne. Už v roku 1888 ho cisár FRANTIŠEK JOZEF I. (1849-1916) vymenoval za opáta Blahoslavenej Panny Márie z Klíža.

Významným žilinským kaplánom bol v rokoch 1837 až 1839 historik, publicista, mecén a národovec Ján Nepomuk NEMČÁK (1802-1885). Podporoval školy a zakladal spolky miernosti. Bol významným mecénom kresťanských a národných ustanovizní. Činný bol aj literárne.

V rokoch 1863 až 1864 tu pôsobil ďalší národovec Jozef KOMPÁNEK (1836-1917). V roku 1902 ho vymenovali za čestného dekana a dekorovali ho krížom "Ecclesia et Pontifice". Bol činný aj literárne.

Štefan PAŠKA (1855-1936), ktorý bol v Žiline kaplánom v rokoch 1874 až 1897, vydal prácu o dejinách kostola.

Na mieste dnešného Mestského divadla stála elementárna katolícka škola (obr. 14). Postavili ju v roku 1775. Ako chlapčenská škola tu sídlila až do roku 1942. Pôvodne ju viedol vždy žilinský farár. Okrem toho bola cirkevná jednotriedna základná škola v Strážove a dvojtriedna v Závodí.

Na konci 19. storočia sa aj v Uhorsku začali šíriť idey voľnomyšlienkárstva. S týmto problémom sa vážne zaoberala aj cirkevná vrchnosť. Dokonca na riešenie tohto problému zorganizovali aj mimoriadne významné stretnutia katolíkov. Dňa 14. mája 1894 sa v Žiline konalo Valné shromaždenie katolíkov, ktorého sa zúčastnili katolíci z Trenčianskej stolice. Jednotlivé referáty hovorili o potrebe a o spôsoboch katolíckej samoobrany, o škodlivom vplyve štátom robených cirkevno-politických reforiem, a to zo zreteľom na vlasť i na cirkev, o katolíckej samospráve a o potrebe katolíckych spolkov.

V našej farnosti pôsobili aj viaceré katolícke spolky. V roku 1896 tu vznikol Katolícky kruh. V novembri 1906 založili Kresťanský ženský spolok. Veľmi úspešne tu pracoval Spolok Božského Srdca Ježišovho. V roku 1909 mal už tisíc členov.

Počas prvej svetovej vojny zrekvírovali v septembri 1916 zo žilinských kostolov deväť zvonov. V auguste 1917 zrekvirovali zasa zvony z Burianovej veže.

Biskupský sirotinec

V prvej polovici 19. storočia zachvátila Európu mimoriadne silná epidémia cholery. V Uhorsku si táto pohroma v roku 1831 vyžiadala niekoľko tisíc obetí. Epidémia postihla najmä územie vtedajšej Trenčianskej stolice a konkrétne i náš okres. V samej Žiline vtedy - v čase od 11. augusta do 22. septembra 1831 - zomrelo 180 ľudí a okrem toho v dvoch filiálkach ešte ďalších sedemdesiat.

Pre siroty, ktoré zanechala táto epidémia, zriadil (obr. 15) v roku 1832 nitriansky sídelný biskup (obr. 16) ThDr. JUDr. Jozef VURUM (1763-1838) v Žiline sirotinec. Nitrianske biskupstvo kúpilo budovu niekdajšieho jezuitského kláštora v Žiline a urobili na nej potrebné stavebné úpravy. Predovšetkým prestavali druhé poschodie budovy. Prestavbu budovy zabezpečoval farský úrad v Žiline, najmä farár Ján Krstiteľ BIELEK (+ 1853).

Dňa 4. októbra 1833 slávnostne odovzdali sirotinec do užívania. Prvým riaditeľom - prefektom - ústavu bol Ľudovít STÁREK st. (1803-1863), ktorý bol už od roku 1826 žilinským kaplánom. Tento kňaz bol významnou osobnosťou, a to i na kultúrnom poli. Usporiadal mestský archív a vypracoval dejiny Žiliny, ktoré však ostali v rukopise.

Po odchode Ľudovíta STÁRKA st. do Trenčína - dňa 1. septembra 1845 - sa stal riaditeľom žilinského sirotinca čestný kanonik František Xaver DRAHOTUSKÝ (1814-1893), ktorý tu bol predtým nielen zástupcom riaditeľa, ale aj učiteľom kreslenia (obr. 17). Podľa štatútu mohli do sirotinca prijímať len naozaj chudobné a opustené katolícke deti oboch pohlaví od 4 do 10 rokov.

Chovanci ústavu odchádzali z ústavu v rozličnom veku, od 13 do 19 rokov. Dievčatá odchádzali do služieb v domácnostiach, chlapci sa učili za remeselníkov a za obchodníkov. Napriek tomu, že to bol katolícky sirotinec, prijali sem aj dvoch chovancov židovského pôvodu Jakuba POLÁKA zo Starej Bystrice a Ľudovíta LEIMDÖRFERA z Bytče. Ľudovít LEIMDÖRFER konvertoval na katolícku vieru. Po odchode z ústavu vyštudoval teológiu a stal sa kňazom.

Sirotinec nebol len miestom pobytu chovancov, ale sa tu aj vzdelávali. Vlastné vyučovanie žiakov sa začalo dňa 2. novembra 1833. Školu viedol riaditeľ sirotinca. V prvom školskom roku bola len prvá trieda s dvoma oddeleniami - začínajúci a pokročilí.

Po slovensky vyučovali náboženstvo a po nemecky matematiku, zemepis, prírodopis a pracovné vyučovanie. Skúšky robili žiaci z náboženstva, písania, matematiky a z ďalších predmetov. Dievčatá mali počas všetkých rokov ako vyučovací predmet aj ženské práce.

Už v druhom školskom roku vyučovali v tejto škole aj kreslenie, geometriu, ale dievčatá mali len matematiku, nemčinu a náboženstvo. Od roku 1835 pribudlo nepovinné vyučovanie spevu a hry na hudobných nástrojoch, čo trvalo až do roku 1857. Vyučovali hru na viole, violončele, klavíri, klarinete, flaute, pikole, fagote, bubnoch a na lesnom rohu. V roku 1837 tu vyučovali aj slovenčinu, fyziku, históriu a od roku 1838 i krasopis. Od roku 1838 zaviedli vyučovanie maďarčiny a žiakov rozdelili do troch tried - prvú triedu ešte delili na začiatočníkov a na pokročilých.

Pre uplatnenie frekventantov tejto školy v praktickom živote prispelo i jazykové vzdelanie, pretože v ústave vyučovali nemčinu, maďarčinu i slovenčinu.

V škole, ktorá bola v rámci žilinského biskupského sirotinca, vyučovali do roku 1857, potom škola pre malý počet žiakov zanikla. Žiaci potom chodili do ľudovej chlapčenskej a dievčatá do dievčenskej školy v Žiline.

Keď v roku 1881 prevzali vedenie sirotinca rehoľníčky Kongregácie dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul - vincentínky - , znova zriadili v budove niekdajšieho jezuitského kláštora aj štvortriednu ľudovú dievčenskú školu. Pre veľký počet dievčat napriek pôvodnému zámeru tu otvorili 6-triednu školu už v roku 1882. Pri sirotinci založili v roku 1914 aj školu šitia. Každoročne ju potom navštevovalo desať až dvadsať chovankýň.

Po roku 1918 bola dievčenská škola 5-triedna. V roku 1883 tu zriadili aj materskú školu. Vo dvore ústavu pristavili pre ňu nový objekt. Nový štatút dostal ústav v máji 1944.

Nitriansky sídelný biskup ThDr. Karol KMEŤKO (obr. 18) pretvoril štatút Biskupského sirotinca "Vurum" v Žiline tak, aby sa oň starala celá diecéza (obr. 19).

V čase prenasledovania Židov prijali vincentínky do sirotinca aj niekoľko židovských detí. Medzi nimi boli aj Šlomo Juraj BREZNITZ (* 1936) a jeho sestra Judita. Dozvedel sa o nich dokonca aj veliteľ nemeckej vojenskej posádky v meste, ale ako hlboko veriaci katolík to nevyzradil. Ich rodičov vyviezli do Osvienčimu, odkiaľ sa vrátila len matka. Šlomo Juraj BREZNITZ sa neskôr stal univerzitným profesorom v izraelskom Tel Avive. O tomto úseku svojho života napísal knihu.

V roku 1999 ju vydalo Múzeum židovskej kultúry v Bratislave pod názvom "Polia spomienok. Svedectvo vojnového dieťaťa". Vyzdvihol v nej hrdinstvo rehoľníčok, predovšetkým predstavenej Sr. Agáty Anny MATUŠKOVEJ, VSC, ktoré riskovali život, aby zachránili niekoľko židovských detí.

Dňa 16. mája 2006 odhalili na priečelí bývalého sirotinca na Mariánskom námestí pamätnú tabuľu sestričkám vincentínkam za účasti príbuzných týchto zachránených židovských detí. Sestry vtedy riskovali svoje životy, pretože razie nacistov v kláštore bývali časté. K tomuto dňu žilo vo svete ešte päť z niekdajších zachránených židovských detí. Pri tejto príležitosti predstavitelia Židovskej náboženskej obce potvrdili, že v medzivojnových rokoch boli vzťahy medzi katolíkmi a židmi v Žiline nadštandardne dobré a priateľské.

Vo februári 1945 tu Okresný úrad v Žiline vytvoril popri sirotinci aj dočasnú civilnú nemocnicu. Umiesťovali v nej aj pacientov, ktorí prišli z koncentračných táborov a tu sa doliečovali.

Dočasnú nemocnicu zrušili v júni 1945. V roku 1946 bolo v sirotinci až 160 osôb, z toho 140 chovancov. Od novembra 1946 polovicu budovy spravoval Zdravotný referát Krajského národného výboru v Žiline. Druhú časť budovy poštátnili.

Po násilnom odvezení rehoľníčok - Akcia "R" - sa stala budova sirotinca majetkom štátu (obr. 21).

V septembri 1958 začala tu svoju činnosť Stredná zdravotnícka škola v Žiline. Sídlila práve v budove niekdajšieho jezuitského kláštora.

Medzi svetovými vojnami

V čase medzi svetovými vojnami pôsobilo v Žilinskej farnosti viacero katolíckych spolkov. Boli to predovšetkým Katolícka jednota žien, Mariánsky spolok, Tretí rád svätého Františka z Assisi, Ružencový spolok, Orol, Spolok svätého anjela, Mužovia Božského Srdca, Katolícky kruh, Slovenský katolícky skauting a Spolok svätého Vojtecha.

V roku 1921, po smrti Františka Xavera PODIVINSKÉHO, sa stal žilinským farárom (obr. 20, 21). Tomáš RUŽIČKA (1877-1947). Kaplánom tu bol od roku 1903 a už päť rokov viedol farnosť ako dočasný administrátor. Neskôr sa stal titulárnym opátom i pápežským komorníkom a protonotárom. V roku 1918 sa stal predsedom Slovenského miestneho výboru v Žiline a bol aj starostom mesta. Bol priekopníkom družstevnej myšlienky. V Žiline vybudoval domy a byty pre sociálne slabších občanov, Katolícky dom i chudobinec.

Dňa 10. júna 1925 sa konala slávnosť posviacky základného kameňa pre žilinský Katolícky dom (obr. 22). Jeho stavbu dokončili v nasledujúcom roku. V objekte sídlili viaceré náboženské spolky, konali sa tu divadelné predstavenia a iné kultúrne podujatia, ba bolo tu aj kino. Pri Katolíckom dome vznikol aj divadelný súbor.

V roku 1937 na žiadosť žilinského farára Tomáša RUŽIČKU prišli do Žiliny saleziáni. V júni bola posviacka základného kameňa Saleziánskeho ústavu (obr. 23) a jeho výstavbu dokončili v nasledujúcom roku. Prvým direktorom ústavu sa stal don Ľudovít ŽILKA, SDB (1905-1957).

Kongregácia sestier svätých Cyrila a Metoda kúpila v roku 1938 objekt takzvanej Paľovej búdy, ktorý využívala ako rekreačné miesto pre rehoľníčky. Konali sa tu aj duchovné obnovy a duchovné cvičenia pre rehoľníčky i pre Sdruženie katolíckej mládeže (SKM).

V roku 1943 mienili objekt Paľovej búdy zabrať Nemci pre potreby organizácie Hitlerjugend. Rehoľníčky, aby tomu predišli, previezli sem v priebehu noci z Turzovky časť mentálne retardovaných detí. Žilinský farár Tomáš Ružička v roku 1939 predal budovu Katolíckeho domu Kongregácii školských sestier svätého Františka z Assisi.

V školskom roku 1939/1940 vznikli v ňom dievčenská meštianska škola a dvojročný ústav pre vzdelávanie učiteliek materských škôl, aj internát pre dievčatá.

Zdravotné sestry z Kongregácie dcér svätého Františka z Assisi prišli koncom septembra 1939 do žilinskej nemocnice. Pracovali v novozriadenom detskom oddelení.

V časoch komunistickej totality

Boj proti cirkvi na Slovensku začali komunisti už v septembri 1944. Dňa 6. septembra prijala povstalecká Slovenská národná rada nariadenie číslo 5/1944 Sb. n. SNR o poštátnení všetkých škôl na Slovensku. Po obnovení Česko-Slovenska Slovenská národná rada dňa 16. mája 1945 toto nariadenie potvrdila. Týkalo sa to asi 2000 škôl, z čoho 1900 škôl patrilo katolíckej cirkvi.

V roku 1945 vytvoril nitriansky sídelný biskup, arcibiskup ThDr. Karol KMEŤKO v Žiline saleziánsku farnosť s úradným názvom "Rímskokatolícka fara sv. Jána Bosca v Žiline". Okrem priľahlých častí mesta patrilo do nej aj Závodie. Správcom novej farnosti sa stal don Štefan FABERA, SDB (1909-1985).

Proticirkevné ťaženie sa u nás nezačalo až po februári 1948, ale už skôr. Už v roku 1947 zaistili v Žiline tridsať "sprisahancov". Medzi nimi boli aj dvaja františkáni - gvardián (obr. 24) P. ThDr. Fidél Ambróz JURČOVIČ, OFM (1916-2004) a lektor teológie (obr. 25) P. ThLic. Polykarp Alojz MINÁRIK, OFM (1914-1992), ktorý bol hlavným obžalovaným.

Štátny súd v Bratislave začal proces až dňa 3. marca 1950 pod hlavičkou "Minárik a spol.". Oboch odsúdili na tri roky väzenia. Odvolali sa na Najvyšší súd v Prahe, ktorý však prvému pridal ešte jeden a druhému tri roky väzenia.

Po "víťaznom februári" v roku 1948 zastavila štátna moc vydávanie väčšiny náboženských časopisov. Postihlo to aj časopis žilinských františkánskych bohoslovcov Františkánsky obzor.

Po smrti Tomáša RUŽIČKU sa konali voľby nového farára dňa 31. januára 1948. Z troch kandidátov zvolili katolícki poslanci pléna Miestneho národného výboru v Žiline titulárneho dekana (obr. 26) ThDr. Andreja PALDANA (1906-1984), ktorý bol dovtedy farárom v Kysuckom Novom Meste. Ešte stále totiž platilo právo, že si mesto ako patrón farnosti samo volilo farára. Na začiatku apríla ho v úrade bulou potvrdila Svätá Stolica.

S účinnosťou od 3. augusta 1948 prešli nehnuteľnosti zapísané ako cirkevný majetok do vlastníctva štátu. Týkalo sa to aj viacerých budov v Žiline. Išlo predovšetkým o budovy kláštorov.

V tomto čase sa začalo aj prenasledovania kňazov. Žilinského farára ThDr. Andreja PALDANA (1906-1984) dňa 21. mája 1949 bez príčiny odsúdili na 24 mesiacov väzenia (obr. 27). Väznili ho šesť mesiacov a jeden týždeň v pracovných táboroch. Keď si zlomil nohu, dňa 20. novembra 1949 ho prepustili.

Na jar 1949 sa začal sústredený nápor štátnej vrchnosti, ktorý bol namierený proti rehoľným spoločenstvám vychovávajúcim mládež v internátoch. Využívali pritom nariadenie Slovenskej národnej rady z roku 1945 číslo 80/1945 o poštátnení internátov.

Na konci školského roka 1948/1949 poštátnili na Slovensku sedemnásť saleziánskych a jezuitských ústavov. Dňa 31. mája to postihlo Saleziánsky ústav v Žiline. Koncom júna štátne orgány v spolupráci so štátnou bezpečnosťou vyviezli zo žilinského saleziánskeho ústavu všetkých chovancov i duchovných. Kostol zatvorili a inventár prevzali ostatné saleziánske ústavy na Slovensku. Administrovanie saleziánskej farnosti prevzal Rímskokatolícky farský úrad v Žiline.

V nočnom čase z 13. na 14. apríla 1950 ozbrojené jednotky Ľudových milícií a štátnej bezpečnosti vtrhli takmer do všetkých mužských kláštorov na Slovensku a brutálnym spôsobom deportovali všetkých rehoľníkov do vopred vyhliadnutých "koncentračných kláštorov", kde ich internovali. Toto násilné podujatie - Akcia "K" - dostalo neskôr pomenovanie "Barbarská noc".

Vo františkánskom kláštore v Žiline bolo vtedy desať kňazov a 29 študentov. Všetkých členov žilinského františkánskeho kláštora sústredili do Hronského Svätého Beňadika. Knihy z kláštornej knižnice pospúšťali žľabom do nákladného auta a odviezli ich na spracovanie do papierne ako druhotnú surovinu.

Inkunábuly zo všetkých františkánskych kláštorov na Slovensku sa však už v predstihu podarilo žilinskému rodákovi P. ThDr. Piovi Ladislavovi Františkovi ČAPKOVIČOVI, OFM (1916-1987) zachrániť pred plienením (obr. 28).

Policajné a bezpečnostné orgány vykonali v auguste 1950 Akciu "R" - obsadenie ženských kláštorov a internovanie rehoľníčok. Dňa 29. augusta násilne odviezli zo Žiliny aj rehoľníčky z Kongregácie dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul, ktoré spravovali sirotinec, školu a materskú škôlku v budove niekdajšieho jezuitského kláštora (obr. 29). Okrem toho členky tejto kongregácie opatrovali a ošetrovali starcov v mestskom starobinci.

Dňa 28. septembra odviezli z Katolíckeho domu sestry Kongregácie školských sestier svätého Františka z Assisi. V roku 1950 boli zásahom štátu zrušené patronáty farností. Vtedy aj mesto Žilina prestalo byť patrónom Žilinskej farnosti. Dva roky nato odišiel ThDr. Andrej PALDAN na vlastnú žiadosť zo Žiliny.

Apoštolský administrátor Nitrianskeho biskupstva, biskup (obr. 30) ThDr. Eduard NÉCSEY (1862-1968) vymenoval - bez účasti mesta - za nového farára Štefana LEITMANA (1891-1966), ktorý bol činný aj publikačne (obr. 31). Matica slovenská mu vydala dielo "Sbierka chrámových piesní".

Na nátlak štátnej vrchnosti zmenil Biskupský úrad v Nitre hranice farností v diecéze. K Žilinskej farnosti pričlenili z Lietavskej farnosti Bánovú, z Brodňanskej farnosti Budatín a z farnosti Divina pridal Považský Chlmec.

Ústav v takzvanej Paľovej búde prešiel v roku 1951 pod správu Krajského národného výboru v Žiline. Počet chovancov sa zvýšil, a preto bolo potrebné rozšíriť aj personál ústavu. Vyžiadali si preto rehoľníčky zo sústreďovacích pracovných táborov. Rehoľné sestry z Kongregácie sestier svätých Cyrila a Metoda, ktoré pôsobili v ústave, odviezla štátna vrchnosť dňa 10. augusta 1957 do rozličných ústavov na Morave. Prácu po nich prevzali rehoľníčky z Kongregácie dcér svätého Františka z Assisi, ktoré sem prišli zo zvolenskej nemocnice.

Keď v roku 1959 odišiel žilinský farár Štefan LEITMAN na odpočinok, už upevnený komunistický režim nemal záujem o trvalé umiestenie kňazov na farách. Preto do Žiliny neprišiel miesto neho nový farár, ale iba správca farnosti - administrátor. Stal sa ním (obr. 32) Štefan BITTER (* 1910).

V Žiline dňa 24. marca 1966 zomrel vo veku 83 rokov jezuita Vendelín JAVORKA, rodák z Černovej (obr. 33). Bol zakladateľom a od roku 1929 prvým rektorom ústavu pre výchovu kňazov východného obradu v Ríme - Collegium russicum. Títo kňazi išli tajne do sovietskeho Ruska ako misionári. Prakticky všetkých komunistická tajná služba NKVD odhalila a popravila. Na konci vojny Javorku Sovietska armáda zadržala a bez procesu ho 17 rokov väznila v 12 sovietskych pracovných táboroch na Sibíri. V Žiline ho pochoval nitriansky sídelný biskup Mons. Ján Pásztor.

Po politickom uvoľnení v roku 1968 nastalo obdobie "normalizácie". Aj Žilinská farnosť v tomto čase pociťovala nepriazeň režimu. Na všetky podujatia - birmovky, výpomoc pri spovedaní, vysluhovanie sviatostí mimo vlastnej farnosti - bol potrebný súhlas takzvaného cirkevného tajomníka.

V tomto období sa znova zosilnil protináboženský tlak štátnej moci, a to nielen proti kňazom, ale aj proti laikom, ktorí sa aktivizovali v takzvanej tajnej cirkvi. V Žiline žil jezuita (obr. 34, 35) P. Gabriel POVALA, SJ (1917-1988). Pracoval ako robotník a istý čas bol duchovným správcom rehoľných sestier v Ústave sociálnej starostlivosti na Straníku.

V roku 1971 ho odsúdili na podmienečný trest podľa § 178 Trestného zákona - marenie dozoru štátu nad cirkvami. Po desiatich rokoch vykonala Štátna bezpečnosť domovú prehliadku v jeho žilinskom byte. Obvinili ho znova z marenia dozoru nad cirkvami. Pripísali mu nezákonné zakladanie novej rehole. Odsúdili ho na osem mesiacov nepodmienečne a celý tento čas strávil vo väznici v Ilave.

Katolícki laici sa formálne i neformálne tajne združovali. Vznikali viaceré spoločenstvá - napríklad od roku 1987 pracuje v Žiline Dielo Máriino - Focolare.

Štátna vrchnosť prostredníctvom cirkevného tajomníka zasahovala aj do toho, že veriaci intelektuáli chodili do kostola.

V novembri 1985 zadržala Verejná bezpečnosť na slovensko-maďarskom hraničnom priechode Žilinčanku Ing. Máriu NECHALOVÚ. V nasledujúcom roku ju Obvodný súd Bratislava 1 odsúdil na desať mesiacov väzenia nepodmienečne. Odvolací súd však zmenil trest na podmienečný.

Mnohí prenasledovaní laici museli pre svoje náboženské presvedčenie opustiť aj svoje zamestnanie.

V januári 1989 vyšlo v Žiline prvé číslo celoslovenského samizdatového časopisu pre katolícku mládež Zrno. Začal ho vydávať tajne vysvätený mladý kňaz Ing. Ladislav STROMČEK.

Dňa 1. novembra 1989 sa duchovným správcom farnosti Žilina stal Jozef NOGA, tajný dominikán s rehoľným menom Jordán, ktorý bol onedlho menovaný aj za dištriktuálneho dekana žilinského dekanátu (obr. 36).

Po páde komunizmu

Po 17. novembri 1989 sa veľa zmenilo. Pád komunistického režimu znamenal obnovenie slobody pre náboženský život. Štát postupne vrátil cirkvi mnohé objekty, ktoré jej predtým patrili.

V Žiline podľa osobitného zákona reštituovali budovu svojho ústavu saleziáni. Už dňa 1. apríla 1990 začali v Žilinskej farnosti pracovať na úseku pastorácie mládeže dvaja saleziánski kňazi don Ing. Kamil M. KUTARŇA, SDB (* 1951) a don Ing. Štefan URBAN, SDB (* 1945). Budovu prevzali v auguste.

V septembri Biskupský úrad v Nitre obnovil ich farnosť, do ktorej zaradil Hliny VII, okolie Saleziánskeho ústavu a mestskú časť Bánová. Správcom farnosti sa stal don Ing. Kamil M.
KUTARŇA, SDB a boli v nej aj dvaja kapláni.

Katolícka cirkev v Žiline podľa reštitučného zákona dostala späť Katolícky dom, bývalý chudobinec, bývalý jezuitský kláštor, františkánsky kláštor (obr. 37), "Ružičkov dom", budovu Spolku sv. Vojtecha na Ulici J. M. Hurbana a budovy obchodov na Farských schodoch (pod starou farou).

V niekdajšom jezuitskom kláštore (obr. 38) sídlila Považská galéria, ktorá sa o vlastníctvo objektu súdila, ale proces s farnosťou prehrala.

Dňa 1. januára 1990 prišli do Žiliny členky Kongregácie školských sestier svätého Františka z Assisi a v lete toho roku prevzali aj budovu Katolíckeho domu. V septembri 1991 sa začal prvý školský rok cirkevného Gymnázia sv. Františka z Assisi, ktorého zriaďovateľom sú práve Školské sestry.

Dňa 6. februára 1990 pápež Ján Pavol II. menoval za nitrianskeho diecézneho biskupa Mons. Jána Chryzostoma KORCA, ktorý sa narodil 22. januára 1924, za kňaza bol vysvätený tajne 1. októbra 1950 a za biskupa iba 27-ročný tiež tajne 24. augusta 1951. V roku 1960 bol odsúdený na 12 rokov väzenia, v ktorom strávil 8 rokov. Pápež Ján Pavol II. ho menoval za kardinála 28. júna 1991 (obr. 39).

Prví príslušníci Rehole menších bratov kapucínov - P. Ing. Ivan Leopold NEMČEK, OFM Cap (* 1956) a P. Augustín Andrej FILIPOVIČ, OFM Cap (1923-1995) prišli do Žiliny na podnet vtedajšieho kaplána Ladislava Stromčeka v júni 1990. Do užívania dostali bývalý jezuitský kláštor i s Kostolom Obrátenia sv. Pavla. Kláštor však potreboval opravu, ktorú kapucíni dokončili v roku 2000. Pre svojich bohoslovcov tu zriadili aj časť ich teologického štúdia.

Páter Augustín tragicky zahynul pri autohavárii v nedeľu 27. augusta 1995 (obr. 40 a 41).

Nové pomery umožnili aj zakladanie cirkevných škôl. Od 1. septembra 1991 začala svoju činnosť Základná cirkevná škola sv. Cyrila a Metoda v dočasných priestoroch bývalých jaslí na sídlisku Hliny VII.

V nasledujúcom roku zasa v budove Mestského divadla vznikla Obchodná akadémia sv. Tomáša Akvinského (obr. 42). V roku 1997 sa táto škola presťahovala na územie Farnosti Žilina-Vlčince.

Od roku 1993 pôsobia v Žiline aj dominikáni. Ako prvý prišiel P. Alexander Ľudovít MELO, OP (* 1949). Stal sa superiorom Dominikánskeho konventu v Žiline. V roku 1993 sa začali práce na stavbe nového kostola na žilinskom sídlisku Vlčince pod vedením dekana Jozefa Nogu, ktorému pomáhal spolubrat dominikán Antonín HUSOVSKÝ.

Bola vytvorená duchovná správa pre sídlisko Vlčince ako medzistupeň k vytvoreniu budúcej farnosti.

V decembri 1993 začali saleziáni slúžiť sv. omše na sídlisku Hájik. Tomuto najmladšiemu žilinskému sídlisku sa prvých deväť rokov pastoračne venoval don Štefan TURANSKÝ SDB.

V roku 1994 prišiel z Argentíny do Žiliny P. Jozef BAŤO, MSSCC (1922-1998), aby tu založil misijný dom kongregácie Misionárov Najsvätejších sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie (obr. 43). Zámer sa vydaril a tento misijný dom, v ktorom sú dnes traja kňazi, pracuje aj po tragickej smrti svojho zakladateľa. Pátri misionári od roku 2003 prevzali duchovnú správu žilinskej nemocnice.

V Kostole Obrátenia sv. Pavla sa v júli 1996 začali každú nedeľu slúžiť aj gréckokatolícke bohoslužby. V nasledujúcom roku však Mesto Žilina poskytlo novozaloženej gréckokatolíckej farnosti budovu niekdajšej škôlky na Vlčincoch. Posviacka gréckokatolíckeho chrámu, zriadeného v týchto priestoroch, bola 11. decembra 1999.

Dňa 2. septembra 1997 zomrel významný žilinský kňaz Mons. Ján MICHALIČKA, ktorý pôsobil v Žiline od roku 1952 (obr. 44). Ovládal 7 cudzích rečí a bol známy mimoriadnou skromnosťou a obetavosťou v každodennej drobnej kňazskej službe. Celý život chcel byť kaplánom. Naposledy bol menovaný za správcu františkánskeho kostola sv. Barbory v rokoch 1984 - 1996.

Biskupský úrad v Nitre ustanovil od 1. júla 1997 v meste Žilina novú rímskokatolícku farnosť na sídlisku Solinky. Prvým správcom farnosti Žilina-Solinky sa stal Ján HUDEC, ktorý na jar 1998 na sídlisku začal stavať kostol. Sv. omše bývali dočasne vo vestibule základnej školy.

O rok neskôr, 1. júla 1998, Biskupský úrad zriadil farnosť Žilina-Vlčince. Prvým správcom farnosti Žilina-Vlčince sa stal Stanislav ĎUNGEL, ktorý obnovil pozastavenú stavbu kostola, s ktorou boli spojené mnohé problémy. Sv. omše sa zatiaľ slúžili v dočasnej kaplnke v suteréne stavby.

V objekte tzv. Paľovej búdy na Veľkom Dieli kardinál Ján Chryzostom KOREC dňa 19. januára 1998 zriadil a dňa 18. marca 1999 osobne posvätil Univerzitné pastoračné centrum pre pastoráciu študentov Žilinskej univerzity (obr. 45). Prvým duchovným správcom UPC a univerzitným kaplánom sa stal Ladislav STROMČEK, ktorý bol od 1. mája 1996 zároveň aj správcom františkánskeho kostola.

Kardinál Ján Chryzostom KOREC posvätil na sídlisku Solinky nový farský kostol Dobrého Pastiera dňa 8. mája 1999 (obr. 46).

Dňa 11. októbra 1999 sa konalo prvé stretnutie predstaviteľov siedmich kresťanských cirkví, pôsobiacich v Žiline, a predstaviteľa Židovskej náboženskej obce na pôde Mestského úradu za účasti jeho prednostu. Odvtedy sa v Žiline rozvíjajú povzbudivé ekumenické aktivity a pravidelné stretnutia pod názvom Ekuza - ekumenická Žilina (obr. 47).

Dňa 1. decembra 1999 prišli z Čadce do Žiliny Misionárky lásky (sestry Matky Terezy). Ich práca sa zameriava predovšetkým na bezdomovcov a Rómov.

P. Jordán Jozef NOGA, OP zomrel po ťažkej chorobe 30. januára 2002. Pohrebné obrady viedol kardinál Ján Chryzostom KOREC (obr. 48 a 49).

Po smrti Jozefa NOGU sa rozhodnutím kardinála Jána Chryzostoma KORCA stal žilinským farárom ThLic. Ing. Ladislav STROMČEK. Do úradu ho 3. marca 2002 uviedol nitriansky pomocný biskup František RÁBEK. Keďže obaja jeho predchodcovia spravovali Žilinskú farnosť ako farskí administrátori (správcovia farnosti), je to po 43 rokov prvý farár v našej farnosti. Zároveň bol 20. februára 2002 menovaný za dištriktuálneho dekana žilinského dekanátu.

V roku 2003 sa odčlenila z Farnosti Žilina-mesto mestská časť Budatín. Spolu s mestskými časťami Zástranie a Zádubnie vytvorili novú Farnosť Zástranie.

Od septembra 2003 začala v centre mesta pôsobiť Cirkevná základná škola Romualda Zaymusa. Vznikla transformáciou z dovtedajšej štátnej školy na základe súhlasu výraznej väčšiny rodičov.

V nasledujúcom roku vzniklo cirkevné Gymnázium Kráľovnej pokoja. Škola dostala budovu po bývalej štátnej základnej škole na ulici Na Závaží, ktorú mesto zrušilo v rámci redukcie siete škôl. Do budovy sa presťahovala aj Základná cirkevná škola sv. Cyrila a Metoda, ktorá bola dovtedy v nevyhovujúcich priestoroch na Hlinách VII. Obe školy sa spojili pod jedno riaditeľstvo pod názvom Spojená škola Kráľovnej pokoja.

Od septembra 2004 pôsobia v Žiline aj Sestry Panny Márie Útechy, ktoré prišli na Slovensko zo Španielska. Venujú sa chorým, pastorácii mládeže a vyučujú náboženstvo a španielčinu.

Dňa 9. júna 2005 bol za nitrianskeho diecézneho biskupa menovaný Mons. Viliam Judák, profesor cirkevných dejín, niekdajší rektor kňazského seminára v Nitre a dekan teologickej fakulty v Bratislave.

Farský kostol Sedembolestnej Panny Márie na Vlčincoch spoločne posvätili kardinál Ján Chryzostom KOREC a novomenovaný nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam JUDÁK dňa 22. októbra 2005.

Mesto Žilina na jar 2006 vybudovalo pred kostolom na Vlčincoch nové Námestie Jána Pavla II. s bustou tohto veľkého pápeža (obr. 50). Vybudovaním námestia mesto vykompenzovalo problém, ktorý vznikol tým, že v roku 1992 Útvar hlavného architekta nariadil stavať kostol na vyvýšenom betónovom plató. V tejto výške pôvodne malo mesto dobudovať pred kostolom celé vyvýšené námestie (na stĺpoch). Tento zámer sa nikdy nezrealizoval. Spôsobil však množstvo finančných a technických problémov a jeho dôsledkom bolo aj značné predĺženie času výstavby kostola.

Bustu Jána Pavla II. na rovnomennom námestí požehnal 3. júna 2006 nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam JUDÁK.

V ten istý deň 3. júna 2006 nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam JUDÁK v Kaplnke Božieho milosrdenstva na Hájiku vyhlásil zriadenie novej farnosti Žilina-Hájik jej odčlenením z farnosti Žilina-mesto a posvätil základný kameň budúceho farského kostola Božieho milosrdenstva. Za duchovného správcu novej farnosti ustanovil doterajšieho kaplána pre Hájik Martina ČERŇANSKÉHO.

Na jar 2006 sa začali prípravné práce na výstavbe kostola na sídlisku Hájik. Garanciu nad koordináciou finančného zabezpečenia a stavebných prác na výstavbe kostola prevzala Farnosť Žilina-mesto.

Dňa 11. júna 2006, na slávnosť Najsv. Trojice, patróna farského kostola, bolo otvorené farské Pastoračné centrum na Farských schodoch. Bude slúžiť na vzdelávacie, kultúrne a spoločenské podujatia a na pastoračnú prácu s deťmi, mládežou a rodinami.

V uplynulých 16 rokoch vzniklo v Žiline viacero rozličných laických duchovných hnutí a spoločenstiev. Sú to spoločenstvá detí, mladých, dospelých i rodín. Ich činnosť je zameraná na prehĺbenie života viery a na rozličné formy charitatívnej činnosti.

(Text: RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc., kronikár farnosti)